Doping v športe je závažným problémom ohrozujúcim základné princípy športového súťaženia. Doping je v rozpore nielen s etickými a morálnymi princípmi, ale zasahuje aj do roviny právnej. Cieľom tohto príspevku je pohľad na právne aspekty dopingovej problematiky v profesionálnom športe. Zameriava sa na definíciu dopingu a antidopingových pravidiel, vykonávanie dopingovej kontroly, testovanie a v prípade pozitívneho nálezu jeho následky a ukladanie sankcií.

Vlastné počiatky európskeho záujmu o šport sú spojené s právne nezáväznými dokumentmi: Adoninovou správou komisie pre Európu občanov z roku 1985, ktorá prvá upozornila na význam športu v EÚ, a ďalšími dvoma správami – Larivovou (1994) a Packovej (1997). Z nich prvá trvala prísne na dodržiavaní práva aj v oblasti športu. Druhá správa už bola formulovaná inak, a dokonca volala po uznaní špecifického charakteru športu a autonómie športového hnutia.

V zmluve z Amsterdamu (1997) sa pritom šport už dostal do príloh, resp. nezáväzných záverečných protokolov: Deklarácia č. 29 výslovne uznala sociálnu hodnotu športu. V roku 1997 (13. júna) zároveň Európsky parlament prijal rezolúciu o úlohe EÚ v oblasti športu.

Globálny rozmach športového stávkovania v posledných rokoch prináša so sebou mnohé sprievodné javy, ktoré sa môžu podpísať na jednej strane na rozvoji športu, avšak na strane druhej môžu niektoré športové odvetvia výrazne poškodiť. Príkladom pozitívneho vplyvu športového stávkovania na šport je jeho možná participácia na príjmoch do štátneho rozpočtu v jednotlivých krajinách, ktoré môžu byť následne použité priamo na rozvoj športu. Naopak, veľkú hrozbu pre základné morálne hodnoty a princípy športu znamená tzv. „match-fixing“ – vedomá manipulácia výsledkov športových stretnutí, či podujatí, ktorej účelom sú práve príjmy zo stávkovania na tieto športové podujatia. Napriek stúpajúcim vplyvom športového stávkovania, nie je štátna a vo väčšine prípadov ani európska, resp. medzinárodná legislatívna úprava pripravená efektívne využiť jeho pozitívny potenciál, ani čeliť jeho globálnych hrozbám.

Predkladaný príspevok prináša zhrnutie myšlienok, otázok, záverov i návrhov konkrétnych riešení z historicky prvej konferencie venovanej téme "Šport a právo", ktorá sa konala v Poprade v dňoch 12. – 13. septembra 2012. Príspevok prináša taktiež úvahy o minulosti a budúcnosti konferencie spoločným, vzájomne sa doplňujúcim pohľadom hlavného garanta celého podujatia (Peter Sepeši), aktívneho prednášajúceho (Ladislav Križan) a účastníka konferencie (Jaroslav Čollák).

Príspevok približuje predstavu autorov o možnej budúcej zákonnej úprave riešenia sporov v športe. Odlišuje pritom riešenie sporov mimo hry od rozhodovania športovými rozhodcami o porušení pravidiel počas hry, ako aj od vyvodzovania disciplinárnej zodpovednosti v disciplinárnom konaní. Riešenie sporov mimo hry by malo byť ponovom charakterizované prevratnou novinkou – zriadením Stáleho súdu pre šport ako súdneho orgánu sui generis. Príspevok sa zamýšľa nad právnou úpravou postavenia tohto súdu, jeho sudcov, a nad zárukami nezávislosti a spravodlivého procesu.

Príspevok sa zaoberá problémom, ktorý je bohužiaľ stále veľmi aktuálny, a ktorý sa týka potierania násilia či iného protiprávneho konania páchaného divákmi na športových podujatiach. Budeme hodnotiť najmä opatrenia, ktoré by mali pôsobiť preventívne v smere znižovania pravdepodobnosti vzniku násilia medzi divákmi, a ktoré spočívajú vo vyvodzovaní zodpovednosti iných osôb za protiprávne konanie divákov na športových podujatiach, alebo v eliminovaní prístupu problémových osôb na športové podujatia. Tieto opatrenia sa budeme snažiť preskúmať i z hľadiska ich súladu s kogentnými normami právneho poriadku, resp. ich súladu s objektívnym právom ako takým.